Este van, este van... Večer je, je večer: - každé odpočívať! Na moruši vetve vidno čierno kývať; bručí hnojival, sa k stene zahnal, buchne vtom sa hodne do nej, žatým potom sčúchne. Dievčina na vydaj šmáň na oheň kladie: je najväčšia, krásou... zornička v ich rade. Želiezko si hreje: rúcho zrieť až skvieť sa, len ho opigľovať... zajtra sviatok predsa! Vôkol drobizg, bájke nasluchujúc (v liúšti o vlčku), bôb a či hrach hrkavý lúšti; z luštín za chlp hodia v plameň, vzbĺknu v škvare a to osvieti vše ich okrúhle tváre. Najmenší čvirk chleba chce - vyžúva; vzneslý zas otáča uhlík: hadov z ohňa kreslí. Číta starší - na nič nedbá okolité -: Z tohto chlapca bude kňaz, sa nahľadíte!... Aspoň tak vše rečie súsedom ich ňaňo, hoc syn nesháňa sa po modlitbách; áno, radšej verše, nôty má, zkusujú všetci, ba i sám probuje skladať také veci, Cveng! motyka vtom: v schod dal ju gazda kdesi páskovanú kapsu na klin pozavesí; kutroší v nej detva, ver’ by našla rada i omrvu chleba, akú vtáčik zbadá. Prelaknute spiští, ktoré do nej vpáli: Juj! čertík... ak nie, tož... zajáčiček malý!... Bude to radosti: zaspia ak očistom; vynukujú ztuha kapustným ho listom. Gazda ale povie dobrý večer vrelo, sadne, by odpočlo ustaté si telo; prašným rukávom si čelo pretrie kruhom: zbrázdené je zhusta života už pluhom. Lež jak zobzerá sa po výhonkoch jarých, hneď mu tmavé vrásky zhlaclí pôvab, zdar ich; v pahreb začrie fajku, ňouž starosti zbýva; rozsmeje ho milá žena shovorčivá. Dobrá čeľaďná mať avšak neotáľa, svedčno, mužovi by i večeru dala; pošupne stôl z kúta, a rúk dva-tri ruchy, na tom predloží mu pokrm jednoduchý. Ona jedla už, i deti - nuž, sám môže -; no muž núti ju: „Ba poclže, žienka, nože!“ Lepšie chutí, všeici jesť keď hačnú vencom -; po stehienci, krielku podá deťúrencom.
De gazda však murmurál: „Pozri, dievča, Zuzka; nebodaj kýs’ chuďas nocľah pýta“ - ľudská vec ho prijať, keď je bezprístrčšným, biednym: beztak trpí dosť, kde zatvárajú pred ním!“ Navráti sa dcéra s pocestným. O šťuli vojak vstúpi, praje dobrý večer; stúli ruky: „Boh požehnaj i tej vašej strave. i tých, čo ju požívajú práve!“ Zaďakuje gazda: „Poďte s nami takto; dolej do misy, ak nedosť by v nej, matko! -“ Zve ho rúče, blíž by prisadol: „ Sem, aha!... “ Aj sa lahko dá sviesť, zprvu hoc sa zdráha. Hlad im veľká misa hoci s vlastnou škodou, smäd zas krčah čerstvou uchlácholí vodou; sotva i prehodia slovo, pokým jedia: no, plnými ústy hovoriť sa nedá.
Však keď po večeri sa tak chytí slova, nezadŕha sa viac vrava žobrákova; tíško pustí sa, sťa potoku sa vodí, čím dial tečie, tým viac pribýva mu vody. Tu i žiak odloží knižku, k vôli zvedú s pozornou sa tvárou vždy viac nahne k predu, a jak vyslúžilec v reči pozasekne: „ Rozprávajte ešte ď,-.lej -“ prosí pekne. „Nie to povesť, chlapče! -“ otec zahriakne ho, no vandrovný slúchne, ctiac si žiadosť jeho: s nemou vrúcnosťou mu každé ovisieva z čeliadky na vravných perách, najmä deva - Tá. keď nezačujú, nehľadia, jak vzňatá fakľa, pýta sa ho... na staršieho brata; čo sa dozvedá oň. tretí rok je priam už : ešte rôčik počká, dotiaľ nejde za muž. Večer je, je večer... Oheň leda svieti, prižmuruje viečka popolové; deti tiež by spaly, - jedno je už božie, oné s okväcnutou hlávkou na matkinom lone. Zriedka prerečie hosť, zamýšľa sa zhusta; v to len mačka zdudá kdesi zpod čeľustia.
Tu okľacok slamy na zem porozkladá ... a prevezme svrček tíše nočnej vládu. KiadóMatica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, Turčiansky Sv.
tags: #kezdi #hunyorgatni #hamvas #szempillait